To ako dnes toto pohorie vyzerá je do veľkej miery vina práve týchto našich neomylných a statočných záchrancov prírody, pretože rôznymi obštrukciami a byrokratickými postupmi zabránili spracovaniu veternej kalamity z roku 2004 a následnej podkôrnikovej kalamity. Spustil sa kolotoč zákazov, odvolaní a mediálnej kampane, ktorá mala za cieľ postaviť lesníkov do úlohy štatistov. Už dávno sa ale potvrdil sa fakt, že jedine včasné spracovanie kalamity je najúčinnejší a zároveň preventívny spôsob boja proti premnoženiu podkôrneho hmyzu do okolia. Pokúsim sa trochu vysvetliť ako to v prírodnom lese funguje.
V rámci životného cyklu lesa vznikajú aj náhle zmeny, ktoré sú spôsobené vplyvom abiotických a biotických faktorov. Pokiaľ' sú tieto vplyvy menšie, les je schopný svojimi regulačnými mechanizmami tieto zmeny pružne vyrovnať. Ak dôjde ku kalamitnej situácii alebo k prírodnej katastrofe na väčšej ploche, tak les na uvedenej ploche stráca svoj charakter, strácajú sa vlastnosti lesného prostredia a menia sa pôdne podmienky. Prírodný les vzniká nasledujúcim spôsobom, v troch štádiách. Najskôr je to prípravný les tvorený drevinami, ktoré sú schopné existovať na holej (kalamitnej) ploche. Sú to dreviny s veľkou ekologickou toleranciou na všetky faktory klímy. Medzi takéto dreviny v našich podmienkach patri breza, osika, vŕba rakyta, jelša, borovica a iné. Uvedené dreviny sa vyznačujú častou plodnosťou, ďalekým transportom semena a dobrou klíčivosťou. Častá plodnosť týchto drevín vytvára predpoklad, že zaujmú holú plochu skôr, ako sa tam objaví rúbanisková flóra. Na druhej strane majú menšiu rastovú vytrvalosť a kratší fyzický vek. Plochu rýchlo zatienia, zmenia teplotný, vlhkostný a svetlostný režim, čim sa na stanovišti vytvoria priaznivé ekologické podmienky. Vlastnosti pôdy sa menia opadom lístia s rýchlym rozkladom. Uvedeným drevinám hovoríme pionierske dreviny. Prípravné dreviny svojím, opadom zlepšujú pôdne podmienky, pripravujú podmienky pre obnovu tiennych, (polotiennych) drevín klimaxového lesa (smrek, jedľa, buk, javor a pod.) Uvedené dreviny neznášajú podmienky voľnej plochy a sú schopné rásť a vyvíjať sa len v ochrane buď materského porastu, resp. v ochrane (clone) drevín prípravného lesa. Čiže prípravné dreviny zmenia mikroklímu odkrytej plochy a umožnia existenciu iným drevinám. Ak sa výrazne nemení štruktúra prípravného lesa, zo susedných častí klimaxového lesa (alebo prostredníctvom vtákov a zveri) sa pod clonu prípravného lesa dostávajú klimaxové dreviny, ktoré podrastajú prípravný les. Existenciou oboch druhov drevín vzniká štádium prechodného lesa. Určitý čas rastú tieto dreviny spolu na jednej ploche. Klimaxové dreviny postupným výškovým rastom dorastajú prípravné dreviny a urýchľujú ich hromadné hynutie. Dokonalé zapojenie korún stromov len klimaxových drevín zabraňuje obnovenie prípravných drevín. Tým sa vývoj dostáva do štádia vrcholového lesa. Existencia prechodného lesa trvá rôzne dlho, od niekoľko desaťročí až 100 rokov čo je podmienené veľkosťou kalamitnej plochy, úrodnosťou pôdy a klimatickými podmienkami. Celý tento vývoj trvá v smrekovom lese v závislosti od nadmorskej výšky 300 – 400 rokov. Lesníci v Nízkych Tatrách po spracovaní kalamity a následnom prirodzenom zmladení prípravných drevín zalesnili pomedzi tieto prípravné dreviny nové stromčeky, ktoré sa budú vyvíjať a odrastať pod ochranou clonou týchto drevín. Uvedenou skutočnosťou sme ušestrili niekoľko desaťročí, možno sto rokov, tým že sa nečakalo na prirodzený nálet klimaxových drevín, ale sa umelo vysadili.
Ochranári často dávajú za príklad Tichú a Kôprovú dolinu, pritom situácia v týchto lokalitách by sa dala nazvať ekologickou katastrofou za posledných sto rokov, dokonca sú známi aj vinníci tohto stavu, ktorí ale za svoj čin nenesú žiadnu zodpovednosť, ale tak to už na Slovensku chodí. Títo naši „odborníci“ na lesné ekosystémy sa bijú do pŕs a ukazujú že na obrovských vyschnutých plochách už teraz rastú popod jarabinu štvormetrové smreky a ako sa tam úžasne darí niektorým druhom živočíchov. Podotýkam, že tieto doliny sú v celej svojej asi 17 kilometrovej dĺžke na veľkej časti vyschnuté od spodu až po kosodrevinu po obidvoch stranách. V uvedených lokalitách bola veterná kalamita iba na veľmi, veľmi malej ploche, dole na doline, na rovinách a nebolo umožnené jej spracovanie. Keď už sme v piatom stupni ochrany, tak sa malo umožniť spracovanie pomocou koní, alebo iba odkôrnenie polámaných stromov. Následkom tejto nečinnosti sa podkôrny hmyz premnožil do takej miery, že z roka na rok bolo viditeľnejšie ako celé doliny hnednú až do dnešného stavu. Kto za tieto miliardové škody bude niesť zodpovednosť??? Dnes tam nemuseli rásť štvormetrové, ale štyridsať metrové a dvestoročné smreky, ako to bolo predtým a tie živočíchy, ktorým sa darí na kalamitných plochách by tam boli taktiež. Prestaňme konečne počúvať amatérov a demagógov a skutočne sa začnime venovať ochrane a záchrane našich prírodných skvostov, ak už nie je neskoro.
